CESTA DO REHOLE DLHÁ 11 ROKOV

(článok prevzatý z magazínu KYSUCE, rok 2001)

KŇAZ PETER KUČÁK Z ČADCE PRINÁŠA POSOLSTVO LÁSKY NAJCHUDOBNEJŠÍM MEXIČANOM

Čitatelia KYSÚC vedia, že v ne­deľu 15. júla 2001 mal v kostole sv. Bartolomeja v Čadci primičnú svätú omšu Brat Peter Kučák, M. C, ktorý pôsobí v reholi Misionárov lásky v Me­xiku. Mesiac predtým, dňa 15.6.2001 ho v mexickom meste Tijuana spolu s ďalšími štyrmi novokňazmi vysvätil za kňaza apoštolský nuncius a diecézny biskup. Počas niekoľkých dní, ktoré strávil doma, slúžil v Čad­ci sväté omše a našiel si čas aj na návštevu našej redakcie. V rozhovore nám priblížil svoju cestu do rehole.

Pochádzam z Čadce-Drahošanky. Od malička mňa a súrodencov rodi­čia viedli k láske k Bohu a úcte ku kňazom a biskupom. Žili sme v po­kojnej atmosfére plnej lásky. Bolo pre nás samozrejmé ísť na svätú omšu, spoveď či sväté prijímanie. Skoro každý deň sme sa modlievali ruženec. Rád som miništroval a pomáhal kňa­zom.
 

PRICHÁDZAJÚ REHOĽNÉ SESTRY MATKY TEREZY
Moja púť do tejto rehole začala pred 11 rokmi, keď Matka Tereza prišla do Čadce. Vôbec nič som o nej ale ne­vedel. Pod vedením bývalého deka­na M. Kavora sme pripravovali dom pre sestričky, potom sme im pomá­hali usadzovať sa tu, učiť sa jazyk. Postupne ako som sa s nimi viac a viac stretával, obdivoval som ich du­cha jednoduchosti, obety, ich radosť a modlitby. Často som k nim poobe­de chodieval na adorácie. Páčil sa mi ich spôsob života a evanjelizácie, ra­dostný komunitný život, práca spo­jená s modlitbou, služba jednodu­chým ľuďom, pomoc ženám, ktoré mali ťažkosti.
 

Z NITRY DO RÍMA A MEXIKA
Neskoršie som vstúpil do seminára v Nitre, pretože som cítil v sebe kňaz­ské povolanie. V seminári som bol veľmi šťastný, ale stále mi niečo chý­balo. Pán Ježiš ma volal k niečomu ďalšiemu. Chcel som vstúpiť do ich mužskej rehole, no sestričky ma stále odrádza­li, hovorili mi, zabudni na to, buď dobrým diecéznym kňazom. Ale ja som bol rozhodnutý a odišiel som do Mexika. Po štyroch rokoch seminára v Nitre som musel začínať skoro od začiatku. Absolvoval som sedem ro­kov rehoľných formácií, medzitým som študoval teológiu v Ríme. Sú určité etapy vo formácií, keď neštu­dujete, ale snažíte sa v modlitbe bu­dovať kontakt s Bohom, slúžite chu­dobným, aby ste ich poznali a priblížili sa im. Keď pripočítam šty­ri roky v diecéznom seminári v Nitre, bol som za kňaza vysvätený po 11 rokoch! Pred Bohom, slobodne, vedo­me a v plnom poznaní sme skladali štyri sľuby: chudoby, čistoty, posluš­nosti a služby najchudobnejším.
 

MESTO NA HRANICIACH
Tijuana sa nachádza na hraniciach s USA. Je tam obrovská migrácia oby­vateľstva, cez hranicu sa pašujú dro­gy, rôzny tovar i ľudia. Tí, ktorým sa nepodarí dostať sa do USA sa usa­dzujú v meste. Sú to ľudia z celého Mexika, strednej a južnej Ameriky. Ostávajú tu pracovať, pretože je tam veľa fabrík - pobočiek veľkých sveto­vých firiem. Nezarobia síce veľa, ale viac ako doma. Vďaka prisťahoval­com vzrástol počet obyvateľov mesta za posledných 30 rokov zo 450 tisíc na tri až štyri milióny. Presný počet obyvateľov nepozná nikto.
Sever Mexika tvorí polopúšť s kak­tusmi. Táto oblasť sa nazýva aj spod­ná Kalifornia. Letá sú horúce a zimy daždivé. Je šťastím pre chudobných, ktorí bývajú v rôznych kartónových a drevotrieskových domoch, že tam nesneží.
Mexičania sú veľmi príjemní, lás­kaví ľudia. Dobre sa s nimi spolupra­cuje. 90 percent obyvateľov je katolí­kov. Chodievajú do kostola, zaujímajú sa o Boha, majú veľkú úctu ku kňa­zom. Aj tí, ktorí do kostola nechodia, sú vo svojej prirodzenosti veriaci a vážia si kňazov. Pre nich je kňaz boží muž a s Bohom si to nechcú rozhá­dzať. Kňaza a doktora tam nikto nenapadne. V Tijuane máme materský dom - základňu kde máme seminár. Tam sa pripravujeme na misijnú čin­nosť. V reholi pôsobíme šiesti kňazi z rôznych krajín sveta a tak dorozu­mievacím jazykom je angličtina. S Mexičanmi hovoríme po španielsky. Keď som do Mexika prišiel, neovlá­dal som ani jednu túto reč. V Ríme som sa naučil aj po taliansky.
Vstávame ráno o piatej. Po mod­litbe a raňajkách upratujeme dom. Práčky nemáme, odev si perieme sami. Doobeda i poobede navštevuje­me chudobných, bezdomovcov, chodí­me do nemocníc a väzníc. Tie sú iné ako u nás. Odsúdený si berie k sebe aj manželku s deťmi, takže väznica je vlastne malým mestečkom. Na obed máme polhodinovú prestávku, aby sme načerpali sily. Chodievame aj do seminára a robíme informačne prednášky asi pre 20 bohoslovcov, z celého sveta, ktorí u nás študujú teo­lógiu. V dome nie je televízor ani rá­dio, aby sme sa viac zjednotili s chu­dobnými, čítame iba noviny.
 

POMOC Z USA
Aby sme mali voľnosť pohybu, nemá­me farnosti. Niekoľko kilometrov od hraníc v USA leží mesto San Diego. Tam si chodievame pre poštu, preto­že v USA funguje pošta rýchlejšie, bezpečnejšie a lacnejšie ako v Mexi­ku. Máme tam aj asociáciu - laických spolupracovníkov i priateľov kňazov, ktorí nám pomáhajú.
Z jedného benediktínskeho klášto­ra nám posielajú pravidelne pre na­šich chudobných zásielky potravín i šatstva.
 

BOH ČLOVEKA MILUJE STÁLE
Sestričky sa viac starajú o materiál­nu pomoc chudobným, my kňazi sa viac venujeme duchovnej podpore, aby ľudia rástli v láske medzi sebou a v láske k Bohu. Našou hlavnou úlohou je teda duchovná služba tým najchu­dobnejším. Prinášame im Ježiša a jeho posolstvo lásky a milosrdenstva.
Keď Ježiš riekol na kríži "Žíznim", tak nemal len smäd po vode, ale po ľuďoch, po ľudskej láske. Toto je pod­statou našej duchovnosti. Čokoľvek človek urobí, Boh ho stále miluje stále po ňom žízni.
 

AKÁ BOLA MATKA TEREZA
Pán Boh poslal Matku Terezu najchu­dobnejším aby im povedal, že ľudská dôstojnosť nezávisí od peňazí a že aj ten najchudobnejší človek je milova­ný Bohom. Matku Terezu som videl po prvýkrát v roku 1990 a potom ešte tri či štyri razy. Zapôsobila na mňa nádherným dojmom. Bola to úplne normálna jednoduchá žena. Keď s vami hovorila, venovala vám celú svo­ju pozornosť, celé svoje srdce. V tom okamihu ste mali pocit, že na svete existujete iba vy.
 

OPAŤ DO MEXIKA
Koncom júla pôjdem naspäť do Mexi­ka a tam bude pokračovať moja misia. V seminári sa budem kontaktovať s tými, ktorý by radi vstúpili do našej rehole a žili duchom Matky Terezy.
 

Pripravil ALOJZ STRÁŇAVA. Snímky archív P. K
 
 


ZÁZRAK NA KOPCI TEPEYAK
 
(článok prevzatý z magazínu KYSUCE, rok 2001)

Na deviatej strane nám brat Peter Kučák približuje svoju cestu do rehole Misionárov lásky a hovorí o svojej práci a živote v Mexiku. Pri jeho návšteve v re­dakcii nás zaujalo aj zaujímavé rozprávanie o udalos­tiach v Guadelupe. pre veľkú väčšinu našich ľudí doteraz úplne neznámych.
 

KRVAVÉ NÁBOŽENSTVO AZTÉKOV
 
Pôvodní obyvatelia Mexika -Aztékovia boli pohania. Uctievali viacero bohov a obetovali im ľud­ské srdcia, ktoré zaživa vyrezá­vali obetiam z hrude. Keď roku 1521 Hernan Cortéz dobyl Mexi­ko, do krajiny prišli aj prví mi­sionári. Ich pokusy priblížiť pôvodným obyvateľom kresťanskú vieru boli márne kým neprišli spomínané udalos­ti v Guadelupe.
 

ZJAVENIE NA KOPCI TEPEYAK
 
Už pokrstenému Indiánovi Jua­novi Diegovi sa v roku 1531 na kopci Tepeyac zjavila Panna Má­ria - Matka Božia. Oznámila mu, nech biskupovi povie, aby na tomto mieste postavil chrám Boží. V chráme chce preukazovať milosrdenstvo, lásku a spásu všetkým Indiánom, ktorí ju budú uctievať a chcú spoznať jej syna.
 

DECEMBROVÉ RUŽE
Biskup Juan de Zumarraga mu neveril a žiadal ďalší dôkaz - zá­zrak. A tak 12. decembra 1531 priniesol biskupovi Juan Diego z ináč pustého kopca Tepeyac nád­herné ruže. Keď ich vyberal z plášťa, zjavil sa mu na ňom ob­raz Panny Márie. Vtedy mu bis­kup uveril a obraz si zavesil do svojej kaplnky.
 

OBRAZ, KTORÝ NEMAĽOVAL ČLOVEK
Plátno obrazu plášťa je zo suro­vých agávových vláken (druh kaktusu) a na maľovanie sa ne­hodí. Vedci zistili, že farby nie sú rastlinného, živočíšneho ani mi­nerálneho pôvodu. Surové agávové vlákna a plátno z nich vyrobe­né sa rozpadáva po dvadsiatich rokoch. Hoci vlákna i plátno majú už 470 rokov, sú úplne zachovalé. Prvých sto rokov nebol obraz za­sklený a bol vystavený rôznym poveternostným vplyvom. Veria­ci sa ho dlhé roky dotýkali a vô­bec nie je poškodený. V roku 1921 vybuchla pri obraze bomba. Všet­ky predmety v blízkosti boli zni­čené a poškodené, no obrazu sa nič nestalo. Dokonca sa nerozbi­lo ani sklo.
 

Z POHANOV KRESŤANIA
 
Pre Mexičanov je tento obraz iko­nou. Po udalostiach v Guadelu­pe bolo už pre misionárov ľahké povedať, že ako ste vy obetovali ľudské obete, Ježiš Kristus tiež obetoval svoju krv Bohu - otcovi. Aj pôvodní obyvatelia vo svojom náboženstve očakávali ženu, kto­rá im porodí Boha a tak pohan­ské náboženstvo bolo prípravou pre kresťanstvo. Ich Panna Má­ria má tmavú tvár a čierne vla­sy. Je ako oni - Indiánka. Rozho­dujúcim spôsobom ovplyvnila prechod Indiánov na kresťanskú vieru. Obraz je umiestnený v novej bazilike v Mexiko City a ročne si ho pozrie 20 miliónov ľudí.
 
Pripravil ALOJZ STRAŇAVA, snímky archív
 


                    STIAHNITE SI KNIHU O GUADALUPE ZDARMA:
                Slovenský preklad knihy
Francisa Johnsona "Zázrak v Guadalupe" . 
                História najväčšieho mariánskeho pútnického miesta na svete v Mexiku. 
               Textový súbor pre Word je zazipovaný. Môžete si ho stiahnuť! 

 


MISIONÁRI UTÍŠUJÚCI SMAD PO BOHU
(prevzaté z týždenníka - Katolícke Noviny 25.4.2004)

Žíznim!" vyriekol Ježiš na kríži a práve tento výkrik sa stal heslom rehole Misio­nárov lásky, ktorú roku 1963 založila Matka Terézia spolu s austrálskym bratom Andrewom ako mužskú vetvu Misionárok lásky. "Ježišove slová nevyjadrujú len smäd po vode, ale aj po ľuďoch a ľudskej láske," vysvetľuje páter PETER KUČÁK MC, jedi­ný Slovák v neveľkej rodine misionárov lásky, ktorí svoj život zasvätili službe najbiednejším.
 

Cesta k povolaniu
Keď roku 1990 do jeho rodného mesta Čadce prišli Misionárky lásky, obdivoval predo­všetkým ich ducha jednoduchosti a obety. „Páčil sa mi ich spôsob života a evanjelizácie -práca spojená s modlitbou, komunitný život a služba tým, ktorí majú ťažkosti," spomína Peter Kučák. Bol už štyri roky v nitrianskom semi­nári, keď sa rozhodol vstúpiť do rehole Misio­nárov lásky.

 
Náročná formácia
Peter, rovnako ako jeho spolubratia, musel absolvovať sedem rokov rehoľnej formácie, a medzitým vyštudoval teológiu v Ríme. Po dl­hej a neľahkej príprave zložil štyri rehoľné sľuby - sľub chudoby, čistoty, poslušnosti a služ­by najchudobnejším. Misionári lásky sa starajú predovšetkým o duchovnú službu najchudob­nejším, ktorým prinášajú Ježišovo posolstvo lásky a milosrdenstva.

 
Do Mexika a Guatemaly
Prvým pôsobiskom slovenského misionára sa stalo mesto Tijuana v severnom Mexiku, kde sa nachádza materský dom rehole i seminár. Misionári sa venujú najmä bezdomovcom, chudobným a ľuďom vo väzniciach a pred­nášajú bohoslovcom. Po dvoch rokoch preži­tých v Mexiku sa novým misijným pôsobiskom P. Kučáka stala ďalšia zo sužovaných krajín Latinskej Ameriky - Guatemala.

 
Medzi horami a dolami
 
 Misia Tamahú leží v jednej z najchudobnej­ších guatemalských diecéz. V horách je roztrú­sených asi 25 dedín indiánskeho kmeňa Kekčí, v údolí si zas našli svoj domov príslušníci kmeňa Pokomčí. Obyvatelia hovoria väčšinou obidvoma jazykmi a mnohí z nich aj po špa­nielsky. „Život Indiánov je úzko spätý s príro­dou a so silnou vierou v Boha. Nemajú lieky ani peniaze, preto sú ich jediným útočiskom prírodné liečivá a modlitba," vysvetľuje Peter Kučák. V tejto oblasti je vysoká úmrtnosť detí a väčšina obyvateľov nevie čítať ani písať. Mno­hé deti nechodia do školy, lebo musia pracovať na poliach a v lesoch. Pôvodným obyvateľom bola násilne odobratá zem a dnes vlastní pôdu len jedna dedina kmeňa Kekčí. Ľudia sú nútení za nízku mzdu pracovať na farmách bohatých prisťahovalcov.
Radostné prežívanie viery
Na svätú omšu sa rodiny zhromažďujú už jednu alebo dve hodiny vopred - modlia sa ruženec a spievajú za sprievodu marimby. Po omši všetci spolu jedia zapekané fazuľové plac­ky a pijú kávu. Celú noc zostanú sedieť pri ohni a plní radosti sa rozprávajú. Keď raz prišiel Peter na návštevu k jednej starej žene, privítala ho priam rozprávková atmosféra - v zadymenej izbe s hlinenou podlahou bol len malý stolík s kvetinami, obrázky svätých a niekoľko horia­cich sviečok. Na druhej strane domčeka v kúte za bambusovou stenou pripravovala hostiteľka na pahrebe bočitos - žemličky z kukuričnej múky, každodenný chlieb Indiánov. „Je to nád­herná skúsenosť - dotýkať sa Ježiša v chudob­ných," vyznáva P. Kučák, ktorý si naplno uve­domuje, že tisícky ľudí, podobne ako táto stará žena, prežijú svoj život v boji s materiálnym nedostatkom, ale so srdcom plným radosti a odovzdanosti.

 
Aktivity farnosti
Misionári lásky v rámci svojej služby na­vštevujú jednotlivé dediny farnosti a pripravu­jú katechézu pre veriacich. Pretože misiu sužu­jú rozličné choroby, zorganizovali tri lekárske týždne, počas ktorých prišlo 49 zdravotníckych pracovníkov z USA a ošetrili okolo štyritisíc ľudí. Venujú sa aj práci s mládežou a deťmi, preto sa v jednej zo svojich misijných staníc rozhodli postaviť školu a malý kostol. Škola bude slúžiť deťom z chudobných rodín, ktoré si nemôžu dovoliť platiť školské poplatky.
 
 
Misiu Tamahú môžete podporiť 
poslaním 
finančného daru 
na číslo účtu
3090161409/3100, Ľudová banka. (stále aktuálny účet)


pripravila MARTINA GROCHÁLOVÁ, Katolícke Noviny 25.4.2004
                                                                                     
                                                                                      

Peter Kučák, misionár M.C.